Na bezpečnostnej konferencii „Spoločnosť a obrana“ vo Švédsku zaznela myšlienka, ktorá v Bruseli koluje už roky, no len zriedka takto nahlas. Eurokomisár pre obranu Andrius Kubilius otvorene pomenoval to, čo si mnohí myslia potichu: Európska únia musí prestať váhať a vážne zvážiť vytvorenie stálej spoločnej armády so silou okolo 100 000 vojakov. Impulzom je zmena geopolitickej reality. Nie kozmetická, ale zásadná.
Kubilius hovorí o prístupe „veľkého tresku“, pretože drobné úpravy už nestačia. Ruská agresia na Ukrajine trvá, Spojené štáty presúvajú pozornosť do iných regiónov a na severnej mape sa čoraz častejšie objavuje Grónsko ako strategický bod. Ak toto všetko platí, potom jednoduchý fakt znie: Európa sa nemôže donekonečna spoliehať na fragmentovaný model obrany, ktorý funguje skôr na papieri než v reálnom konflikte.
Americký kontrast, ktorý bolí
Na konferencii padlo prirovnanie, ktoré triafa do čierneho. Boli by USA globálnou vojenskou silou, ak by mali päťdesiat štátnych armád, päťdesiat rozpočtov a päťdesiat stratégií? Odpoveď je jasná ešte pred zaznením otázky. Navyše. Práve tu Kubilius odhaľuje európsky paradox. Na kontinente existujú miliardové rozpočty, špičková technika aj skúsení vojaci, lenže rozptýlení v dvadsiatich siedmich národných systémoch.
Podľa komisára sa musí obranná pripravenosť opierať o tri piliere: masívnejšie investície do kapacít, funkčné a pripravené inštitúcie a politickú vôľu. Nie deklarovanú. Skutočnú. Takú, ktorá ráta aj s bojom. Krátko povedané, prestať sa tváriť, že peniaze samy o sebe vyriešia všetko.
Koniec bonsajových armád
Kubilius si pomohol výrazom Josepa Borrella, ktorý európske ozbrojené sily označil za dvadsaťsedem „bonsajových armád“. Malé, upravené, no obmedzené. Problémom nie je odvaha vojakov, ale nedostatok jednoty. Lenže ak má Európa bojovať ako jeden celok, musí aj investovať ako jeden celok. Riešením má byť stála európska vojenská sila o veľkosti 100 000 mužov a žien, myšlienka známa už z čias Jean-Clauda Junckera, Emmanuela Macrona či Angely Merkelovej. Rozdiel je v naliehavosti. Teraz ide o nevyhnutnosť.
Bezpečnostná rada namiesto zdĺhavých kompromisov
Popri armáde Kubilius navrhuje aj vytvorenie Európskej bezpečnostnej rady s približne desiatimi až dvanástimi členmi. Stáli aj rotujúci zástupcovia, krajina predsedajúca Rade EÚ, vedenie úniových inštitúcií a dôležitý detail: účasť Veľkej Británie. Cieľom nie sú nekonečné debaty. Ide o rýchlu prípravu rozhodnutí, ktoré dnešná bezpečnostná situácia vyžaduje. Čas je komodita.
Washington, Moskva a zvyšok sveta
Pre Spojené štáty by vznik európskej armády znamenal paradox. Úľavu, pretože Európa by konečne niesla väčšiu zodpovednosť, no aj obavy z duplicity voči NATO a oslabovania transatlantickej väzby. Pentagon by sa pýtal, komu bude Európa lojálna v kríze. Moskva by reagovala rázne. Jednotná armáda by zmarila taktiku „rozdeľuj a panuj“ a okamžite by sa stala terčom propagandy o militarizácii Európy. Zvyšok sveta, vrátane Číny a globálneho juhu, by čítal jasný signál: EÚ sa mení na samostatného hráča v multipolárnom systéme. A to už nie je len technická úprava. To je strategický posun.
