Životné minimum na Slovensku už dávno prestalo fungovať ako skutočná hranica dôstojného prežitia. V teórii má určovať bod, pod ktorým nastáva hmotná núdza. V praxi ide o sumu, z ktorej sa nedá žiť ani veľmi skromne. Najtvrdšie to dopadá na osamelých rodičov, ktorí sa denne stretávajú s realitou cien bývania, potravín a základnej hygieny. A táto realita je neúprosná.
Jednorodičovská domácnosť s jedným nezaopatreným dieťaťom má dnes hranicu životného minima nastavenú približne na 414 eur mesačne. Číslo, ktoré možno pôsobí formálne, no pri reálnych výdavkoch sa okamžite rozpadá. Nájomné, energie, strava. Už len tieto tri položky túto sumu bez problémov prevalcujú. Odborníci z oblasti ekonómie aj sociológie sa zhodujú, že s takýmto rámcom je prežiť prakticky nemožné.
Sľubovaná zmena výpočtu
Ministerstvo práce problém nespochybňuje. Aktuálne sumy, ktoré sa valorizujú vždy k prvému júlu, sú nastavené na 284,13 eura pre samostatne žijúcu dospelú osobu a necelých 130 eur pre dieťa. Minister práce Erik Tomáš z Hlasu‑SD však naznačuje, že tentoraz by nemalo ísť len o drobné úpravy v tabuľkách.
Cieľom má byť kompletné prekopanie systému. Nie len čísla, ale samotné kritériá, podľa ktorých sa životné minimum počíta. Analytická fáza je už podľa ministra ukončená a legislatívny zámer má byť predstavený ešte v priebehu tohto roka. Vláda tým reaguje na dlhodobú kritiku, že súčasný model nereflektuje skutočné náklady domácností.
Priepasť medzi minimom a mzdou
Životné minimum pritom nie je izolované číslo. Je priamo naviazané na celý systém sociálnych dávok – pomoc v hmotnej núdzi, ochranný príspevok, príspevok na bývanie. Martin Šuster z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí otvorene o dlhu štátu voči najchudobnejším.
Za celé roky sa neprijali opatrenia, ktoré by reálne pomohli približne štvrť miliónu ľudí žijúcich v hmotnej núdzi. Výsledok? Priepastný rozdiel medzi životným minimom a minimálnou mzdou. Pri dospelom ide o rozdiel okolo 630 eur, pri dieťati dokonca až 785 eur. To znamená, že strata práce pre nízkopríjmovú domácnosť často neznamená pokles, ale pád.
Dôstojný život stojí na bývaní
Lenže samotné zvýšenie dávok problém chudoby nevyrieši. Sociologička Zuzana Kusá pripomína, že kľúčovou otázkou dôstojnosti je bývanie. Ak človek nemá kde bývať, alebo ho nájom stojí väčšinu príjmu, žiadna dávka ho zo začarovaného kruhu nedostane.
Mnohé vyspelé krajiny to pochopili dávno a masívne investujú do obecného nájomného bývania. Bez kombinácie vyššieho životného minima a dostupných bytov zostane efekt zvýšených dávok vždy obmedzený. Najmä na komerčnom trhu.
Stovky eur navyše
Ak by nový systém vychádzal zo skutočných nákladov na základné potreby, životné minimum by mohlo skokovo narásť o desiatky až stovky eur. Štát by tým fakticky priznal, že prežiť sa z necelých tristo eur jednoducho nedá.
A následky by boli okamžité. Vyššie životné minimum automaticky zvyšuje množstvo ďalších dávok naviazaných na túto sumu. Pre ľudí v hmotnej núdzi by to znamenalo okamžitý nárast mesačného príjmu. Menej prázdnych chladničiek. Menej rozhodnutí medzi jedlom a nájmom.
Zmiernenie priepasti
Pre jednorodičovské domácnosti by sa tým zmenila základná matematika prežitia. Medzera medzi minimálnou mzdou a životným minimom by sa zmenšila a strata práce by neznamenala okamžitú sociálnu katastrofu.
Lenže odborníci si ilúzie nerobia. Bez paralelnej výstavby dostupných nájomných bytov zostane aj vyššie životné minimum len čiastočným riešením. Dôstojný život totiž nestojí len na dávke, ale na tom, či má človek večer kam zavrieť dvere.
