Vesmír má talent pripraviť aj ostrieľaných astronómov o slová. Tím vedcov z amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír sa o tom presvedčil vo chvíli, keď zrkadlá Vesmírneho ďalekohľadu Jamesa Webba namierili na vzdialený systém, ktorý mal vyzerať úplne obyčajne. Očakávala sa rutinná exoplanéta, súbor čísel do tabuľky. Lenže na monitoroch sa objavilo niečo, čo odmietalo zapadnúť do zaužívaných predstáv, ako o tom informoval portál Nedd.cz.
Spoluautor výskumu Peter Gao opísal prvé minúty po zoskladaní dát ako zmes ticha, nedôvery a číreho úžasu. V miestnosti vraj zaznela spontánna otázka, čo to do pekla vlastne našli. Objekt sa totiž správal inak, než hovorili modely, a každá ďalšia kontrola meraní ten pocit len umocňovala. Nie chyba v dátach. Realita.
Planéta, ktorá vyzerá ako citrón
Planéta s označením PSR J2322-2650b má rozmery porovnateľné s Jupiterom, no podobnosť sa končí už pri prvom pohľade. Obieha v tak tesnej blízkosti svojej hviezdy, že gravitačné sily z nej spravili kozmický extrém. Namiesto gule vidíme teleso natiahnuté do tvaru citróna či rugbyovej lopty. Skrátka planétu, ktorú vlastná orbita fyzicky trhá.
Atmosféra pôsobí ešte provokatívnejšie. Dominuje v nej hélium a uhlík, v horných vrstvách víria mraky sadzí a hlbšie pod nimi sa odohráva proces, ktorý znie ako sci-fi. Tlak a teplota tam vystreľujú do extrémov, pri ktorých sa uhlík kondenzuje a mení priamo na diamanty. Ak toto platí, potom ide o jedno z najexotickejších prostredí, aké sme kedy pozorovali.
Teploty na povrchu sú brutálne. Na nočnej strane približne 590 stupňov Celzia. Na strane privrátenej k hviezde až 1 750 stupňov. Presne v tomto rozmedzí vedci predpokladajú vznik molekulárneho uhlíka, ktorý sa viaže na okolité atómy. Výsledok? Zatiaľ jediná známa exoplanéta, kde sa podarilo tento chemický podpis zachytiť.
Neviditeľná hviezda s váhou hory
Bizarnosť planéty však bledne pri pohľade na jej materskú hviezdu. Vlastne ide o pulzar, rotujúcu neutrónovú hviezdu vzniknutú kolapsom masívneho predchodcu. Má hmotnosť väčšiu než Slnko, no natlačenú do gule s priemerom bežného mesta. Hustota, ktorú si mozog odmieta predstaviť.
Astronómovia to radi prirovnávajú ku kocke cukru, ktorá by vážila ako celá hora. Hlavný autor štúdie Michael Zhang označil tento systém za absolútne bizarný, zatiaľ čo spoluautorka Maya Beleznay upozornila na unikátny pozorovací paradox. Webb totiž vidí planétu osvetlenú žiarením pulzaru, no samotnú hviezdu v danom spektre nevidí. Len osvetlený objekt. Zdroj svetla nikde.
Je to ako stáť v tmavej miestnosti, pozerať sa na jasne osvetlenú tvár a netušiť, kde je baterka. Tento detail zostáva zapichnutý v hlave. Malý, no neodbytný dôkaz, že realita vesmíru má oveľa väčšiu fantáziu, než by sme mu chceli pripísať.
