Slovenská spoločnosť, už roky rozdelená politickými aj kultúrnymi konfliktmi, si našla nový spúšťač emócií. Nie zákon, nie voľby, ale samoobslužné pokladne. Pre jedných symbol rýchlosti a moderného sveta, pre druhých dôkaz, že z bežného nákupu sa stáva lacná forma nútenej práce. A hnev, ktorý doteraz tlel pri pokladničnom páse, sa presunul na sociálne siete.
Vírusovej kampani dominuje fotografia ženy s transparentom „Nie som na brigáde, som zákazník. Chcem obsluhu, nie robotu!“, na ktorú upozornil portál Aktuality.sk. Zdieľania narastajú, komentáre ešte rýchlejšie. Lenže realita v predajniach ide opačným smerom. Dáta obchodníkov hovoria jasne: popularita samoobslužných zón rastie raketovo, a to aj napriek hlučnej kritike na internete.
Obchodníci hlásia rekordný záujem
Veľké reťazce potvrdzujú, že zákazníci si automatické pokladne nielen osvojili, ale ich cielene vyhľadávajú. Dôvod je prozaický. Menšie a častejšie nákupy, menej času, nulová chuť stáť v radoch. Hovorca Billy Marek Kravjar otvorene priznáva, že viac ako polovica všetkých platieb v ich prevádzkach dnes prebieha cez samoobslužné terminály. Výsledok? Rýchlejší obrat zákazníkov a paradoxne vyššia spokojnosť.
Absolútny extrém predstavuje IKEA. V jej predajniach tvorí podiel samoobslužných transakcií až 85 percent, čo reťazec dotlačilo k radikálnemu kroku. V niektorých časoch počas pracovného týždňa necháva otvorené výhradne automatické zóny. Žiadny odliv ľudí, žiadny kolaps. Práve naopak. Spokojnosť zákazníkov stúpla na 92 percent a bratislavská pobočka sa zaradila medzi svetovú špičku.
Prepúšťanie sa nekoná, chýbajú ľudia
Častým argumentom odporcov je hrozba straty pracovných miest. Lenže Terno aj Lidl tvrdia, že zavedenie automatov neviedlo k prepúšťaniu. Ušetrené kapacity presunuli tam, kde stroje stále nestačia – k čerstvým pultom, k regálom, k priamemu servisu. Automatizácia, skrátka, nevznikla z rozmaru, ale z núdze.
Maloobchod dlhodobo zápasí s nedostatkom zamestnancov a technológie sú jedným z mála spôsobov, ako udržať prevádzky funkčné bez rastu nákladov. A ak platí, že nižšie náklady tlmia ceny, potom ide o tému, ktorá sa dotýka každého nákupného košíka.
Potreba ľudského kontaktu
Čísla však neplatia pre všetkých rovnako. Psychologička Milica Schraggeová upozorňuje na fenomén techno-stresu, ktorý postihuje najmä seniorov. Dotykové obrazovky v nich dokážu vyvolať úzkosť, strach zo zlyhania aj pocit diskriminácie. Pre mladších je skenovanie hra. Pre starších často jediný sociálny kontakt dňa.
Rozdiely sú citeľné aj regionálne. Coop Jednota a Billa priznávajú, že na vidieku a v menších mestách majú stále navrch klasické pokladne. Predavačka tam nie je anonymný zamestnanec, ale suseda. A presne tento ľudský rozmer žiadny stroj nahradiť nedokáže.
Frustrácia z „tieňovej práce“
Výskumníčka Paula Ivanková ide ešte hlbšie a pomenúva jav, ktorý veľa ľudí cíti intuitívne. Takzvanú tieňovú prácu. Zákazník robí to, čo kedysi robil platený personál, no nedostáva žiadnu kompenzáciu. V čase vysokej inflácie to mnohí čítajú ako čisté vykorisťovanie.
Technické chyby typu „neočakávaná položka v baliacom priestore“ pocit bezmocnosti len zosilňujú. Povinné skenovanie bloku pri odchode niektorí vnímajú ako kriminalizáciu zákazníka. Napriek tomu platí jedno podstatné „ale“. Samoobslužné pokladne na Slovensku nie sú povinnosťou. Kto chce, môže si vyložiť nákup na pás. A nechať sa obslúžiť človekom. Presne tak, ako doteraz.




