Myšlienka kamier pred školami sa na Slovensku posúva z roviny úvah do reálneho plánovania. Minister školstva Tomáš Drucker (Hlas-SD) otvorene hovorí o tom, že základné a stredné školy by mohli mať kamerové systémy už do konca budúceho roka. Nejde o sledovanie žiakov v triedach, ale o dohľad nad vonkajšími priestormi, vstupmi a bezprostredným okolím škôl. Opatrenie, ktoré má reagovať na bezpečnostnú realitu, nie na mediálnu hysteriu.
Bezpečnosť ako reakcia, nie panika
Kontext je pritom jasný. Minulý rok čelili školy viac než tisícpäťsto bombovým vyhrážkam. Každý takýto incident znamená evakuáciu, stres pre deti, rodičov aj pedagógov a často aj paralýzu vyučovania na celé hodiny. Kamery tu majú slúžiť ako jeden z nástrojov, ktorý môže riziko znížiť. Nie tým, že by zázračne vyriešil hrozby, ale tým, že spraví priestor pred školou menej anonymným. Jednoducho. Keď je vidno, ľudia sa správajú opatrnejšie.
Ministerstvá školstva a vnútra hovoria o preventívnom aj odstrašujúcom efekte, najmä pri vstupoch do budov. Ak kamery pomôžu identifikovať podozrivé správanie ešte pred tým, než sa situácia vyhrotí, ich zmysel je obhájený. No len za predpokladu, že sa správne nastavia pravidlá.
Dáta ako krehká hranica dôvery
Jednou z testovacích škôl je Stredná priemyselná škola strojnícka Fajnorka v Bratislave. Riaditeľ Felix Dömény víta preventívny rozmer kamier, no zároveň upozorňuje na citlivý bod celého projektu. Správa obrazových záznamov. Otázka, kto má k dátam prístup, kde sa uchovávajú a ako dlho, je podľa neho kľúčová pre dôveru rodičov. A tá je v školskom prostredí mimoriadne krehká.
Ak totiž rodič nadobudne pocit, že sa s obrazom jeho dieťaťa narába nejasne alebo netransparentne, ochranný efekt kamier sa okamžite mení na problém. Práve preto sa teraz netestuje len technológia, ale aj procesy okolo nej. Kto zodpovedá. Kto kontroluje. A kto nesie následky pri zlyhaní.
Kam kamery patria. A kam už nie
Matej Stuška z občianskeho združenia Rodičia.sk hovorí priamo o hraniciach. Za zmysluplné považuje monitorovanie vstupov do školy, kde kamery chránia priestor, nie deti samotné. Vnútorné priestory sú podľa neho iná kapitola. Citlivejšia. Tam sa bezpečnosť ľahko môže dostať do konfliktu s právom na súkromie.
Psychológ Miron Zelina dodáva ďalší rozmer. Kamery podľa neho fungujú aj ako neustále pripomenutie zodpovednosti za vlastné správanie. Zároveň však priznáva výhrady voči narušeniu intimity a dôvery. Pripomína skúsenosť zo Slovenska, kde boli kamery priamo v triedach. Žiaci si na ne po pár dňoch zvykli a správali sa úplne bežne. Technicky to fungovalo. Otázka je, či aj spoločensky.
Záujem je masívny. Peniaze rozhodnú
Faktom zostáva, že kamery už dnes má takmer polovica škôl na Slovensku. Minister Tomáš Drucker hovorí o približne desiatich ďalších školách, kde sa systém bude overovať. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (Hlas-SD) pritvrdzuje číslom. Záujem má asi deväťdesiat percent škôl. Tento údaj jasne ukazuje, že téma bezpečnosti prešla z teórie do praxe.
Finálny rozsah však bude závisieť od financií. Nie od technológií, tie sú dostupné. Ani od legislatívy, tá sa dá upraviť. Rozhodne rozpočet. A spôsob, akým štát vysvetlí rodičom jednu zásadnú vec. Že kamera pred školou nemá sledovať deti. Má strážiť priestor, do ktorého každý ráno bez váhania posielajú to najcennejšie.
